filmov
tv
turntables (videoart by Nicholas Wintzler)
Показать описание
Turntables (Gramofóny alebo aj Gramce) je videoartové dielo Nicholasa Wintzlera
turntables (1:13, 2024)
Cesta skrz existenciálnu priepasť, individuálne fakty života súčasneho človeka. Ako ďaleko zachádza? Ako ďaleko užstihol zájsť? Kde vyjde slnko? Na juhu či na severe? Odpoveď je nedostačujúca, činy budúcnosti v dohľade. Práca naberá existenciálny charakter. Zvažuje otázku bytia, zahráva sa s ňou na úrovni každodenného prúdu myšlienok s pocitom, že na zlé veci sa myslieť nemá. To nie, nedá, nie, to v žiadnom prípade. Ironizuje no nezľahčuje. Vyberá si špecifický slovník. Predpony a pojmy používa v čo najdoslovnejšom význame. Snaží sa tak popísať situáciu a vytvoriť nový kontext. Človek o konci, koniec o ňom, o každom a o všetkom. Slnko prestáva zapadať na východe. Vychádza stále vyššie a vyššie. Hreje a smeje sa. Nič iné, než len ísť ďalej s myšlienkou, že všetko pominie mu nezostáva.
Aluzívny vokóder, ktorý posiela Thom Yorke z 97. vraví:
Vieš, sme ako gramce, čo vyjdu z rytmu a potom sa zas vrátia na chvíľu. A to je dobré.
Ako smerovky, čo výjdu z rytmu a potom sa zas vrátia na chvíľu, a to je dobré až do momentu, kým nie sú červené. Sú vôbec červené smerovky? Ak to považuješ za problém, maj na pamäti, že o desať rokov, s nástupom novej generácie, budú všetky strasti banálne. Začneš si vážiť život keď upadneš do zabudnutia komunity ku ktorej si raz patril.
V závere gumený baldachýn s látkovým lemom. Nad ním letí lietadlo. Človek vníma keď je na vzduchu. Je ľahké byť si istý a ešte ľahšie mýliť sa. Však ale, i to je ľudské.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Úryvok zo záverečnej práce na predmet metodológia bakalárskej práce na tému Zbytky a Prebytky - Možnosti práce s digitálnym vizuálnym odpadom....
,,Paralelne s videom aktívne rozvíjam ďalšiu rovinu. Poézia. Tieto dve priamky do seba mierne narážajú a prelínajú sa. Nastáva vzájomná inšpirácia a uvedomenie si možnosti prepojenia. Z hľadiska obsahu výstupy naberajú inú poetiku. Viac píšem a primiešavam toto médium do vizuálneho diela. Dva prvky najprv vznikajú nezávisle od seba ako dva rozdielne svety, no neskôr ich plnohodnotne prepájam. Existujú dve možnosti. Prvá možnosť je, že vznikne poézia a neskôr k nej dotvorím vizuál. Druhá možnosť je celkom opačná. Najprv vizuál, potom poézia. Vzhľadom na terajšiu uvoľnenejšiu a intuitívnejšiu polohu nedokážem kontrolovať čo vznikne ako prvé. Možnosti, ktoré mám, sú mi jasné. Výsledné dielo je konštatovaním nad tvorivým procesom. Ako to vlastne k sebe sedí? Jednoducho tak, že poézia, ktorú píšem je žánrovo zaraditeľná ako prúd vedomia či automatické písanie. Texty na úrovni brainstormingu. Vzniká na rôznych miestach a inputom sú každodenné situácie, ktoré po prejdení mozgovým imaginatívnym processingom výjdu von v abstrahovanej podobe. Ďalšou možnou definíciou, ktorá mi napadá v súvislosti s tým je alegorizovaná asociácia. Ak nalejem tieto definície do lievika, na druhom konci výjde, že píšem rôzne ľudovo povedané bizarnosti. Občas sa objaví kultúrny presah, ktorý zo seba vyžaruje osobitý nadhľad či iróniu. Osobitý nadhľad v tomto prípade chápem ako ekvivalent pojmu osobná mytológia. Taktiež sa objavujú presahy do často diskutovaných spoločenských tém a ich pozitívna či negatívna kritika, sebairónia, nepravdivé a teda vykonštruované fakty, domnienky, doslovné preklady. Všetko akoby vychádzalo z pôvodného kontextu a vstupovalo do iného. Je to vlastne aj jedna z mojich ideí, ktorej sa už nejaký čas držím. Spočíva v prideľovaní umeleckého statusu celkom obyčajným a zdanlivo neumeleckým veciam rôznech druhu, rôzneho charakteru, veľkosti, úžitku. Pripomína to dadu. Celé to malé univerzum evokuje smetný kôš, v ktorom sa mieša plytké a vysoké, zaobalené do mierne anarchistického pozlátka. Chutí to celkom dobre. Teda vo výsledku aj myšlienka smetného koša prispieva k téme zbytkov a prebytkov.´´
Sériu týchto diel môžem žánrovo zaradiť medzi postinternetové umenie práve ich lacnou vizualitou a prezentačnou flexibilitou, ktorá je plne realizovateľná na internete či jednoducho po stlačení tlačidla na televíznom ovládači v ktorejkoľvek galérii. V závere mi napadlo, že by sa niekto mohol pýtať, či si zachovávam kritickú myseľ nad vlastným dielom. Áno, z veľkej časti zachovávam. Som si vedomý subjektívnosti a plne pripúšťam, že táto tvorba ideovo stojí na mojom vlastnom konštrukte. Podstatné je pre mňa nevytvárať z diela ideológiu. Nešíriť ho ako jednoznačnú pravdu. Pre mňa je množstvo vlastných vymyslených a preferovaných ideí veľké pieskovisko, či forma patafyzikálnej hry. Občas milej a neškodnej, občas mierne cynickej.
turntables (1:13, 2024)
Cesta skrz existenciálnu priepasť, individuálne fakty života súčasneho človeka. Ako ďaleko zachádza? Ako ďaleko užstihol zájsť? Kde vyjde slnko? Na juhu či na severe? Odpoveď je nedostačujúca, činy budúcnosti v dohľade. Práca naberá existenciálny charakter. Zvažuje otázku bytia, zahráva sa s ňou na úrovni každodenného prúdu myšlienok s pocitom, že na zlé veci sa myslieť nemá. To nie, nedá, nie, to v žiadnom prípade. Ironizuje no nezľahčuje. Vyberá si špecifický slovník. Predpony a pojmy používa v čo najdoslovnejšom význame. Snaží sa tak popísať situáciu a vytvoriť nový kontext. Človek o konci, koniec o ňom, o každom a o všetkom. Slnko prestáva zapadať na východe. Vychádza stále vyššie a vyššie. Hreje a smeje sa. Nič iné, než len ísť ďalej s myšlienkou, že všetko pominie mu nezostáva.
Aluzívny vokóder, ktorý posiela Thom Yorke z 97. vraví:
Vieš, sme ako gramce, čo vyjdu z rytmu a potom sa zas vrátia na chvíľu. A to je dobré.
Ako smerovky, čo výjdu z rytmu a potom sa zas vrátia na chvíľu, a to je dobré až do momentu, kým nie sú červené. Sú vôbec červené smerovky? Ak to považuješ za problém, maj na pamäti, že o desať rokov, s nástupom novej generácie, budú všetky strasti banálne. Začneš si vážiť život keď upadneš do zabudnutia komunity ku ktorej si raz patril.
V závere gumený baldachýn s látkovým lemom. Nad ním letí lietadlo. Človek vníma keď je na vzduchu. Je ľahké byť si istý a ešte ľahšie mýliť sa. Však ale, i to je ľudské.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Úryvok zo záverečnej práce na predmet metodológia bakalárskej práce na tému Zbytky a Prebytky - Možnosti práce s digitálnym vizuálnym odpadom....
,,Paralelne s videom aktívne rozvíjam ďalšiu rovinu. Poézia. Tieto dve priamky do seba mierne narážajú a prelínajú sa. Nastáva vzájomná inšpirácia a uvedomenie si možnosti prepojenia. Z hľadiska obsahu výstupy naberajú inú poetiku. Viac píšem a primiešavam toto médium do vizuálneho diela. Dva prvky najprv vznikajú nezávisle od seba ako dva rozdielne svety, no neskôr ich plnohodnotne prepájam. Existujú dve možnosti. Prvá možnosť je, že vznikne poézia a neskôr k nej dotvorím vizuál. Druhá možnosť je celkom opačná. Najprv vizuál, potom poézia. Vzhľadom na terajšiu uvoľnenejšiu a intuitívnejšiu polohu nedokážem kontrolovať čo vznikne ako prvé. Možnosti, ktoré mám, sú mi jasné. Výsledné dielo je konštatovaním nad tvorivým procesom. Ako to vlastne k sebe sedí? Jednoducho tak, že poézia, ktorú píšem je žánrovo zaraditeľná ako prúd vedomia či automatické písanie. Texty na úrovni brainstormingu. Vzniká na rôznych miestach a inputom sú každodenné situácie, ktoré po prejdení mozgovým imaginatívnym processingom výjdu von v abstrahovanej podobe. Ďalšou možnou definíciou, ktorá mi napadá v súvislosti s tým je alegorizovaná asociácia. Ak nalejem tieto definície do lievika, na druhom konci výjde, že píšem rôzne ľudovo povedané bizarnosti. Občas sa objaví kultúrny presah, ktorý zo seba vyžaruje osobitý nadhľad či iróniu. Osobitý nadhľad v tomto prípade chápem ako ekvivalent pojmu osobná mytológia. Taktiež sa objavujú presahy do často diskutovaných spoločenských tém a ich pozitívna či negatívna kritika, sebairónia, nepravdivé a teda vykonštruované fakty, domnienky, doslovné preklady. Všetko akoby vychádzalo z pôvodného kontextu a vstupovalo do iného. Je to vlastne aj jedna z mojich ideí, ktorej sa už nejaký čas držím. Spočíva v prideľovaní umeleckého statusu celkom obyčajným a zdanlivo neumeleckým veciam rôznech druhu, rôzneho charakteru, veľkosti, úžitku. Pripomína to dadu. Celé to malé univerzum evokuje smetný kôš, v ktorom sa mieša plytké a vysoké, zaobalené do mierne anarchistického pozlátka. Chutí to celkom dobre. Teda vo výsledku aj myšlienka smetného koša prispieva k téme zbytkov a prebytkov.´´
Sériu týchto diel môžem žánrovo zaradiť medzi postinternetové umenie práve ich lacnou vizualitou a prezentačnou flexibilitou, ktorá je plne realizovateľná na internete či jednoducho po stlačení tlačidla na televíznom ovládači v ktorejkoľvek galérii. V závere mi napadlo, že by sa niekto mohol pýtať, či si zachovávam kritickú myseľ nad vlastným dielom. Áno, z veľkej časti zachovávam. Som si vedomý subjektívnosti a plne pripúšťam, že táto tvorba ideovo stojí na mojom vlastnom konštrukte. Podstatné je pre mňa nevytvárať z diela ideológiu. Nešíriť ho ako jednoznačnú pravdu. Pre mňa je množstvo vlastných vymyslených a preferovaných ideí veľké pieskovisko, či forma patafyzikálnej hry. Občas milej a neškodnej, občas mierne cynickej.
0:01:14
0:00:50